Autorka: Dada

Na začiatok by som chcela podotknúť, že od malička mám v sebe ani neviem ako to nazvať… Asi “dar”… Vždy som cítila “navyše osobu” a vedela som predpovedať budúcnosť. Ako som rástla bola a staršia, tak som bojovala s tým. Nie, že by som to odmietala, ale proste nechcela som to všetko vnímať. Sem tam som vyveštila, vnímala určité signály, ale podstatu som si uvedomila až po smrti môjho dedka.

V tej dobe som sa veľmi trápila, ale cítila som ho pri sebe. V myšlienkach som ho poprosila aby mi nedával pociťovať strach, že viem a cítim, že tu je tu pri mne. Potešilo ho to, lebo vedel, že sa trápim pre lásku. Držalo ho to tu. Tá moja láska bol môj kolega. Raz ma poprosil o vyveštenie. Predpovedala som mu dve cesty. Jednu s blondínou, ktorá ho svojím konaním prinesie k smrti a druhú s kučeravou ženou s dieťaťom, ktorá bude jeho životná láska. Hovorila som mu” “Daj si pokoj s tou blondýnou, nemá čisté srdce, nedožiješ sa 30tky.” Na túto veštbu som si spomenula tri dni po jeho smrti a uvedomila som si, že tá kučeravá som bola ja a tým, že v čase nehody bola s ním tá druhá. Ona bola a aj je nejaká forma tieňu. No, odpustila som jej pre svoj a jeho pokoj.

Toto by si mal každý uvedomiť a konať ODPÚŠŤAŤ, lebo inak zničíš seba a okolie. Keď sme boli rozidení, strašne ma bolelo srdce, že prečo je zrazu taký. Raz som prišla z práce, bola som úplne ok. Sadla som si na posteľ a len ma zvalilo. Zrazu som videla samú seba z hora. Prišla som do odporne hnusnej tmy, ktorá nebola z tohto sveta. Bála som sa, chcela som sa vrátiť dole, ale nešlo to a potom prišlo prenádherné svetlo a ku mne kráčala strašne nádherná žena.Taký krásny pocit pokoja a lásky ma zalial. Povedala mi: “Neboj sa, pristúp.” Bola taká nádherná, mala biele rúcho s okrajmi bledo modrého pásu, dlhé vlnité gaštanové vlasy po lakte a úžasne krásny pokoj v hnedých očiach. Pamätám si každý detail. Povedala:”Bola si privolaná a vyvolená Ním, aby si ukázala jednej duši, čo je pravá láska, lebo on nemá už toľko času a lásku spoznať ešte musí. No príde do tvojho života veľké nešťastie, bolesť…až pocit, že blázniš. Keď príjmeš toto všetko, tak ako dieťa svetla, tak budeš obdarovaná najväčším darom z nebies, o ktoré sama požiadaš. Ale teraz už musíš ísť… ”

Potom som počula hlas mojej mamy a švagrinej, ako kričia” Dáša, zobuď sa prosím, otvor oči… Pani doktorka, ona je mŕtva!” Videla som, ako sa boja o mňa, a ako ma oživujú sanitkári. No, ja som nechcela ísť, bolo mi proste dokonale. Hovorím jej: “Nie, chcem ísť s tebou, je mi krásne.” Ona, že nie, musíš ísť, choď pokiaľ je čas… Nechcela som, ale objala ma a sotila. Keď človek odpadne, tak sa zobudí mimo a oslabený… A ja som sa silno nadýchla a postavila som sa na nohy ako keby nič. Sanitkari, že :” ZÁZRAK… TO JE ZÁZRAK! ” Nechápala som… Až potom som zbadala správu, kde bol napísaný už čas mojej smrti!!! Oživovali ma 20minut a ja som sa postavila, ako nič a bez známok nejakého poškodenia mozgu alebo inej funkcie! Nefungoval mi jeden orgán v tele. Keď sa zastaví srdce, tak 5 minút po ňom začne odumierať mozog. Podotýkam, že sa to stalo pred 7.rokmi.

Od tejto chvíle som vedela rozoznať dušu pri niekom, aké je pohlavie, a kto by to mohol byť. Keď zomrel môj Daniel 9.10.2014,tak pol roka po tom som “nežila”. Nepamätám si pol roka svojho života doteraz! Po čase som si sadla, držala a buchala si do hrude a z veľkej bolesti v plači som volala a prosila Pannu Máriu, ako žena ženu, aby mi pomohla. Stvoriteľovi som povedala : “Pane, príjmam a chápem, že si mi ho zobral a je s tebou, máš na to dôvod, ale prosím ťa z veľkej bolesti a ešte väčšej pokory z úprimného srdca, tak ako si mi zobral jeho… Požehnaj mi bábätko s krásnymi modrými očami ako mal on… Odpusť mi všetký previnenia a jeho krásnej dušičke tiež.” Za dva týždne som bola tehotná a za 9 mesiacov sa mi v plnom zdraví narodil syn Marko, ktorý bude mať 6.9. 2020 už 4. rôčiky a má nádherné modré oči… (MOJ DAR Z NEBIES)

Osem rokov som nemohla otehotnieť a pri tom som už mala synčeka Števka. Celý čas od stretu s Ňou som toto všetko vedela, len mi to bolo odobraté, po tých troch dňoch, keď som si na to spomenula, som si uvedomila, že všetko je tak ako má byť a my to musíme prijať. Každý ma opustil v dobe najväčšieho trápenia, prišla som o prácu a po jeho havárii som mala mesiac na to ja haváriu. Vtedy ma prišiel zachrániť, inak by som bola na mieste mŕtva. V okamihu šmyku som počula :”Zlatko, neboj sa…som tu!”

Preto verme v Stvoriteľa nášho Otca, Boha, Jediného skutočného priateľa a veľkú oporu… LÁSKU Prijala som svoj dar, a aj keď mám polená skoro stále pod nohami, tak s vierou, že všetko sa deje pre niečo a nič nie je len tak… Rozdávajme a stále šírme lásku a hlavne sa učme zakaždým, že v tom zlom musíme nájsť dobro s peknými nohami na zemi Ďakujem za túto možnosť, naplnilo ma to krásnym ružovkastým svetlom a pokojom.

Vaša Dada