Dvojitá sila

Autorka: Eva

Dobrý deň,
v krátkosti vám napíšem svoj príbeh, ktorému sama nerozumiem. Pred ôsmimi rokmi som stretla kamaráta z mladosti, s ktorým sme sa dali dokopy. Milovali sme jeden druhého, napriek tomu, že už sme neboli najmladší.

Po dvoch mesiacoch stretávok dostal porážku.

V nemocnici som ho navštevovala každý deň, povzbudzovala som ho, a pomáhala mu. Krásne sa dal do poriadku, iba pravú ruku nemal v poriadku. Po čase začal slepnúť, ale operáciami aj to sa dalo do poriadku. On však  celý čas rozprával o tom, ze celý život nebol chorý, a takýto postihnutý nechce žiť. Rozprávala som mu o starobe, že keď sme sa takto po rokoch našli, spolu všetko zvládneme a budeme spolu.

Starala som sa oňho, aj ked sme nebývali spolu, každý deň som bola uňho. Znášala som jeho nálady, chápala som jeho stav. Nič nepomáhalo, on chcel zomrieť. Po 14tich mesiacoch sa to aj stalo. Našla som ho doma v posteli mŕtveho.

Povedala som jeho synom, čo a ako si želal, a pochovali sme ho. Ja som sa dostala do stavu, ze sa mi tiež nechcelo žiť. Bolo mi všetko jedno, a nič ma nezaujímalo. Jedna liečitelka mi povedala, že som mu dala polovičku svojej duše, ktorú si on nemôže zobrať, a ja ju musím vziať späť.

Vykonala som určité veci, ktoré mi mali pomôcť. To už ale som bola veľmi chorá. Prešla som operáciou, kde ma niekoľko hodín preberali z narkózy. Trvalo štyri roky, kým som sa ako tak dala do poriadku, a chcela som zase žiť. Potom som stretla ďalšieho muža.

Bol to krásny vzťah, plný zábavy, smiechu, nových známostí. Rozumeli sme si. Vedela som, že je velmi citlivý, so zranenym srdcom, odkedy stratil svojho 28 ročného syna. Odvtedy bol psychiatrický pacient. S liekmi bol úplne v poriadku. Asi od novembra minulého roku, začal mať v rodine rôzne problémy hlavne s ex manželkou. Začal mať depresie, nebral pravidelne lieky. Už to nebola zábava, ale skôr húsenkova dráha, raz hore, raz dole. Ale ľúbila som ho, dodávala som mu nádej, silu, podporu. Povedala som mu, že sme na všetko dvaja, všetko sa dá do poriadku. V marci sa dozvedel, že mu zomrel mladší brat. Lenže nevedel zistiť, kde, a ako? Čo sa vlastne stalo? Začal mať výčitky, že sa oňho nezaujímal viac. Od začiatku roka, ale stále častejšie a častejšie, rozprával o smrti.

Mal niečo s v hrdle. Sťažoval sa na bolesť, a hlavne, keď prehĺtal. S vypuknutím korony, a s povinnym nosením rúšok, sa to stále viac zhoršovalo. Odmietal ísť k lekarovi, prosila som ho aj ja, aj jeho mama. Nedal si povedať. Spoliehal sana svoje deti, že mu pomôžu. Ale nepomohli, pohádali sa. Preňho to bol koniec, poddal sa depresii. Svoju mamu tiez začal od seba doháňať. Prosila ho nech dovolí, aby sme mu zavolali lekársku pomoc, keď teda nechce íst k lekarovi. Už bol tak zachrípnutý, že ledva vedel rozprávať, a len ťažko prehĺtať. Volali sme aj na centrum pomoci, čo by sa dalo urobiť. Odpoveď bola, že nič, kedže je svojprávny, nemôžu ho ošetriť nasilu. Veľmi schudol. Iba mňa pustil do bytu, aj to nie každý deň. Len keď bolo treba urobiť niečo, co už on nezvládol. Bola som šťastná, keď som mu mohla aspoň takto pomôcť. Tak veľmi som chcela aby sa dal do poriadku!

Modlila som sa zaňho, prosila som Boha, aby ho osvietil. Ale on chcel zomrieť! Nezáležalo mu na tom, že tu zanechá svoju utrápenú mamu a mňa. On chcel zomrieť.

Tak sa tak stalo. Deviateho augusta som ho našla doma mŕtveho v posteli.

Nechápem, ako sa mi mohlo stať dva krát to isté behom ôsmich rokov??? S ním sme boli spolu presne tri roky. Ako je toto možné? Zase som plná bolesti, snažím sa tomu brániť, nechcem toto v živote zažívať. Je to ťažké, spomienky sa vracajú, objatia chýbajú a srdce bolí.

To je moj príbeh. Nájdem na to vysvetlenie, ktoré by mi pomohlo toto pochopiť? Myslela som si, že som mojim milovaným mala pomôcť, a byť pri nich na konci ich cesty. Len stále nedokážem pochopiť, ako som to mohla zvládnuť, kde som nabrala silu, ktorú na to treba, a to nie raz, ale uz dva krát. Ťažko sa mi s tým žije, tá bolesť je niekedy neznesiteľná. Mám veľmi zlé dni, keď nechcem nič iné, len už ísť za nimi. Bolí ma srdce, aj keď viem, že im je už dobre. Dúfam, že oni su spokojní s tým, ako som všetko zariadila.

Ďakujem,

Eva

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s